Zuzka Šulajová
(12. 11. 1985, Bratislava)
Žije a tvorí v Bratislave, v byte, v ktorom žije s rodičmi a s krížencom Maxom, najlepšie sa jej tvorí, keď je sama doma, lebo vtedy má ideálne podmienky na ponorenie sa do sveta svojich predstáv. V takej chvíli Zuzka Šulajová „neexistuje". 🙂
Záľuby: prechádzky do prírody (nielen so psom, ale aj s priateľmi :)), čítanie, písanie, rozhovory s priateľmi, sem-tam pečenie či varenie, cestovanie, turistika, takmer rok strávila na študijnom pobyte v Austrálii.
Písala doma na gauči
Prvý príbeh napísala ako štrnásťročná. Chytilo ju to natoľko, že sa pustila do písania ďalších zápletiek, až z toho bola kniha. „Písala som o dobrodružstve, čiernej mágii, ceste do pyramídy. Jednoducho o tom, čo som nenašla v iných knihách. Keď sa na to pozerám dnes, moje výtvory boli príliš naivné, nedoladené. Boli to výplody pubertiačky," smeje sa autorka. Jej prvotina je Džínsový denník. „Sú to denníkové zápisky pätnásťročného dievčaťa, ktoré sa chystá na strednú školu. Je z toho nervózna, má komplex, že nemá priateľa, a je so sebou nespokojná. Knihu som písala najprv rukou doma na gauči. Až neskôr som prešla na počítačové písanie," predstavuje Zuzana knihu, ktorá je určená predovšetkým pre mládež, ale čítali ju aj dôchodcovia. „Určite to nie je autobiografická kniha, nezužitkovala som ani skutočné príbehy kamarátov. Už sa mi dokonca stalo, že sa mi priateľka bála niečo povedať, aby som to nedala do knihy."
Až štvrtá verzia sa podarila
Prvým čitateľom i kritikom je Zuzanina mama. Tak to bolo aj pri ďalšej publikácii Dievča z minulosti. „Sú to dva príbehy v jednom. Jeden je historický a ten druhý súčasný. Je to už štvrtá verzia knihy, lebo s predošlými som nebola spokojná. Chýbala tam správna zápletka. Príbeh je zaujímavý aj v tom, že sa nekončí happy endom, čo mi mama síce vytýkala, ale nedala som si povedať," tvrdí mladá Bratislavčanka. Už má nachystanú ďalšiu knihu, ktorú chce poslať do vydavateľstva. Bude to pokračovanie Džínsového denníka. Zuzane ide písanie ako na páse. „Je to pre mňa odreagovanie a únik z reality. Najradšej píšem, keď som sama doma a nikto ma neruší. Vtedy sa prevtelím do hlavnej hrdinky, držím sa dopredu stanovenej osnovy, ale občas mi myšlienka ujde a napíšem aj niečo iné. Keď mám zlú náladu a som naštvaná, dobre sa mi píšu negatívne veci, ale situácii to nepomôže. Trápim sa naďalej. Písanie mi nepomáha zabúdať," dodáva na záver Zuzana Šulajová.
Vzťah ku knihám zdedila po svojej mame, ktorá pracuje v knižnici. Najprv napísala tri knihy, ktoré má dodnes odložené v zásuvke, ale nikto ich nečítal. Ďalšie dve však už uzreli svetlo sveta a darí sa im. Jej prvotina Džínsový denník má hlavne u tínedžerov veľký úspech.
Džínsový denník Lukášovými očami
Slovenský spisovateľ 2013
Kultová séria pokračuje. Zuzka Šulajová, naša najlepšia autorka kníh o mladých a pre mladých, sa rozhodla vyplniť želania tisícok fanúšikov a k svojim najúspešnejším románovým postavám Paule a Lukášovi sa ešte raz vrátila. V ďalšom Džínsovom denníku. Tentoraz Lukášovými očami.
Džínsový denník 3
Slovenský spisovateľ 2012
Sú už v poslednom ročníku gymnázia a na prahu dospelosti musia riešiť aj zložitejšie životné situácie. Paula Semoková, verná svojmu typickému zmyslu pre humor, vám ešte raz dovolí, aby ste spolu s ňou prežili celý rok jej života, ktorý sa krúti najmä okolo vytúženého Lukáša. Zjavne je to veľká láska, ale sú už obaja dosť zrelí na vážny vzťah? Ako sa Paula popasuje s nežičlivou náladou v triede a neprajnosťou vlastných rodičov? A existuje ešte nejaká šanca, že by sa stará partia mohla znovu dať dokopy?
Ako z románu
Nový román našej najúspešnejšej autorky pre mladých – obľúbeného Džínsového denníka a Džínsového denníka 2. Lívia Matejová končí štúdium na vysokej škole a spomína na svoju bývalú lásku, keď jej do života nečakane zasiahne ďalší muž… Emotívny príbeh o sile priateľstva a lásky pretrvávajúcej napriek nepriaznivým okolnostiam zaujme reálne vykreslenými postavami a živým, hovorovým jazykom, typickým pre pero Zuzky Šulajovej.
*Vždy som bola silná, nezávislá osoba, ktorá nepotrebovala nikoho a poradila si so všetkým sama. A príde nejaký chlap a je z vás troska. No dobre, tak nie troska, ale zrazu je všetko iné. Vy, vaše zmýšľanie, vaše priority, celý svet.
*Tie prvé opatrné dotyky. Prvé objatia pažami, pre ktoré som mala takú slabosť. Prvý bozk… Raj na zemi. V každom vzťahu.
*Citlivé témy sa ťažko otvárajú, ešte ťažšie zatvárajú bez následkov a úplne najťažšie je na ne zabudnúť.
Ako z románu srší vtipom, humorom, láskou, sarkazmom, iróniou, reálne vykreslenými postavami rôznych vekových kategórií zdôrazňujúcich silu priateľstva i lásky, a živým textom typickým pre pero Zuzky Šulajovej, autorky obľúbených Džínsového denníka, Džínsového denníka 2 a Dievčaťa z minulosti.
Džinsový denník
Anotácia: Čítať cudzie denníky by sa nemalo, ale pätnásťročná Paula vás pozýva, aby ste sa začítali do jej pestrého tínedžerského života. Spoznáte jej rodinu, zoznámite sa s jej najlepšími kamarátmi a rozlúštite spolu s nimi záhadu chalanských citov. Nehovoriac, že sa spolu s nimi od srdca zasmejete.
Úryvok: Mám hrôzu z prvého ročníka na strednej. Práve preto som si kúpila tento zošit s džínsovou potlačou, aby som sa mohla vyrozprávať bez toho, že by ma niekto vysmial. Pokiaľ viem, nikto z môjho okolia sa toho nebojí tak strašne ako ja!
No, asi by som sa mala predstaviť. Volám sa Paulína Semoková, ale všetci ma zásadne volajú Paula. Mám pätnásť rokov, výška 165 centimetrov, váha striedavo ukazuje 50 až 54 kilogramov. Moje vlasy sú tmavohnedé a siahajú po lopatky. Tie a ešte tmavohnedé oči s pomerne dlhými mihalnicami sú jediné, čo sa mi na mne neprieči. Nos sa mi zdá príliš špicatý, ústa priúzke a obočie… ako džungľa. Mama vraví, že je krásne a nemám sa opovážiť vytrhať si ho, takže vďaka nej vyzerám ako Frankenstein. Najhoršie je, že mám vyrážky, ktoré nie a nie zamaskovať.
Myslím, že toľko o mne zatiaľ stačí. Bolí ma ruka, tak budem pokračovať niekedy nabudúce. Aj tak si pripadám ako imbecil, keď kladiem svoje myšlienky na papier.
Mladá autorka Zuzka Šulajová bola vyhodnotená za svoj debut Džínsový denník vydavateľstvom Slovenský spisovateľ ako objav roku 2007. Cez príbeh pätnásťročnej Pauly opísala v ňom pocity mladých v čase ich dospievania. Svojmu denníku zverila Paula všetko, čo prežívala po príchode do prvého ročníka gymnázia. A že Paule zachutilo zapisovať si svoje tajomstvá, udalosti, city a úvahy v denníkovej podobe, svedčí aj knižné pokračovanie pod názvom Džínsový denník 2, ktorý vyšiel tohto roku.
Dievča z minulosti (Slovenský spisovateľ, Bratislava, 2008)
Anotácia: Dievča z minulosti je historicko-romantický príbeh dvoch jednovaječných sestier Izabely a Mišky, ktoré žijú svoj obyčajný vysokoškolský život a ničím sa nelíšia od svojich vrstevníkov. Ale to len do chvíle, kým sa Izabele neprisnije zvláštny sen, v ktorom má možnosť sledovať osud dvornej dámy Alžbety I. v druhej polovici 16. storočia. Tento sen so záhadnou silou vstupuje do života nielen dvojičiek, ale aj do života ľudí v ich blízkosti. Je na Izabele, aby zistila, čo sa deje. Prosí ju vari šľachtičná Ellen o pomoc? Chce jej niečo odkázať? Ale čo má Izabela robiť, keď ide iba o sen, ako má ovplyvniť priebeh vlastného sna, keď navyše musí riešiť svoj reálny rúcajúci sa svet a zabrániť, aby ju sny úplne pohltili? Čo má spraviť so svojím zmäteným srdiečkom? Príbehy dva v jednom vás dovedú až k rozuzleniu, ktoré ukáže, že nie je vždy všetko také, aké sa zdá a ako by sme chceli.
Uryvok: Cestou k pánovi Valajzovi som brnkla Miše a posťažovala sa jej, že mám za sebou ďalší podivný sen a že Marek sa ma chystá odviesť k neurológovi. Miša bola pár sekúnd ticho a potom riekla: „Možno to nie je taký zlý nápad…“
„Jasné, len sa overí, či mi náhodou nepraskli nervy,“ skepticky som odvetila, pevne stisnúc mobil v ruke.
„Nepraskli, neboj sa.“ Cítila som, že sa usmiala. „Bolo to veľmi zlé? Myslím ten stav po zobudení.“
„Strašne som sa spotila, ale inak asi ako vždy…“
„Pôjdem tam s vami aj ja. Na kedy ťa to objednal?“
„V pondelok ráno pred prednáškou,“ odfrkla som.
„To stíhame. Začíname až o jedenástej.“
„Pripadám si nenormálna. Ako nejaký… exemplár!“ zafňukala som.
„Ale no tak… Možno sa ti už neprisní nič ďalšieho,“ povzbudzovala ma.
„No neviem. Myslím, že to musí dospieť ku koncu. A zatiaľ to všetko ešte len začína… Miša? Myslíš, že tú Ellen čaká niečo strašné?“
Odkašľala si. „To netuším. Hádam nie. Ale keby aj, na čo by si to mala vedieť? Na čo by si mala poznať jej osud? Nečítala si náhodou v poslednej dobe niečo podobného tomu snu?“
„Vôbec,“ pokrútila som hlavou. Zamyslela som sa: „Ale vieš, bojím sa že ak Ellen nezomrie takáto mladá, tak sa mi s ňou bude snívať do smrti. Preboha, veď je o štyri roky mladšia ako ja!“
„Ale čas v tom sne plynie rýchlejšie,“ upozornila ma Miša. „Dej sa začal v auguste, ty už prežívaš október, a to sa ti s ňou snívalo len trikrát. Tak sa upokoj a nemysli na to.“
„Jasné, máš pravdu,“ uškrnula som sa. „Mimochodom, som v autobuse a jeden pán, čo tu stojí vedľa mňa, ma už dosť zadivene počúva, tak radšej končím. Ahoj!“
Skôr, než v mobile doznel Mišin smiech, vypla som ho, strčila do kabelky a vyzývavo sa pozrela na dotyčného pána, ktorý sa s veľkými rozpakmi nesmierne zaujato zadíval von oknom. Tak mu treba, keď načúva cudzím rozhovorom, i keď je to v starom rozheganom autobuse plnom ľudí, škodoradostne som si myslela.
  
Ležala som na lúke, prežúvala som steblo trávy a vychutnávala si pohľad na pasúce sa kone. Vedľa mňa si hovel pán Valajza, ktorý dnes vybral pre svoje milované koníky deň voľna a všetky ich vzal na pastvu, aby si oddýchli. Slniečko nám príjemne pripekalo do tváre a ja som mu tú svoju nadšene nastavila. Jedným okom som popritom hádzala po Erdži, ktorá ma privítala s rovnakou radosťou ako vždy. Tlmene zaklokotala, zdvihla chvost do výšky a nozdrami sa mi otrela o hruď. Keď to pán Valajza videl, len skonštatoval, že tá kobyla by mala byť moja.
„A čo máte nové vy?“ spýtala som sa, keď už vyčerpal všetky možné otázky o mne, Miši a Marekovi s Jakubom, o ktorom s úsmevom dodal, že je výborný jazdec, čo ma prekvapilo, pretože som netušila, že sem tiež chodieva. A že vôbec vie jazdiť. Ale asi by ma to prekvapovať nemalo, pretože všetko, čo sa týka jeho, ignorujem.
„Pár nových členov a tiež ti určite neunikol tamten kôň. Je to mexické plemeno azteca,“ ukázal prstom na neďaleko stojaceho vysokého koňa s nádhernou čiernou srsťou, ktorá sa mu v slnečných lúčoch oceľovo-atramentovo leskla. „Volá sa Berjo. Nechal si ho tu ustajniť jeden z nováčikov. Je krásny, však?“
„To je,“ prikývla som, zahľadená na Berja.
„Tieto azteky sú veľmi živé, veselé a poslušné. Jeho majiteľ na ňom lipne rovnako ako ty na Erdži,“ usmial sa pán Valajza a uprene ma pozoroval, keď som sa postavila a podišla k Berjovi, aby som sa s ním zoznámila a pohladila ho po pysku. Pokus o zblíženie prijal veľmi dobre.
„Kone sú úžasné zvieratá,“ pomaly som prehodila, čo vyvolalo blahosklonný úsmev pána Valajzu.
„Už chystáte svadbu?“
„Ešte je čas,“ mávla som rukou. „Ale mama už objednala katalógy svadobných šiat.“
„Ty sa do svadby s Marekom veľmi nehrnieš,“ poznamenal starý pán, až som sa naňho zarazene pozrela.
„Neponáhľam sa. Zdá sa mi to ešte ďaleko. Som mladá, život mám pred sebou…“
Pán Valajza mlčal, ale jeho pohľad naznačoval, aby som sa započúvala do toho, čo hovorím. Nervózne som si zo strapatých vlasov stiahla gumičku a nanovo som si ich vyčesala do vysokého konského chvosta. Má pravdu, pomyslela som si. Nechce sa mi do toho. Prirodzene, chcem sa stať Marekovou ženou, chcem s ním žiť, ale kam sa ponáhľať? Predsa nežijem v takej dobe ako Ellen, ktorú nahnali do chomúta už v sedemnástich… Potom mi v súvislosti s tým snom napadla ďalšia zaujímavá myšlienka: Ellen tiež miluje kone! Tomu sa povie náhoda. Čo by som dala za to, keby som vedela, o čo tu vlastne ide, čo sa to mnou deje…
Ktovie, či sa Ellen vydá? A bude s tým vojvodom šťastná? Zdá sa, že áno. Prosím, ak sa mi ešte má o nej snívať, nech je jej život príjemný. Nech ju Philip miluje a rozmaznávaa ako mňa Marek.
„Izabela, zaspala si?“ K ušiam mi doľahol hlas pána Valajzu, chápavo sa na mňa usmievajúc.
„Ehm… nie, len som sa trošku zamyslela.“ Potriasla som hlavou, aby som myšlienky na Ellen Cecilovú nadobro vypudila z hlavy.
Pán Valajza si ma skúmavo premeral, až som sa začala cítiť nepríjemne a radšej sa začala lúčiť, že ešte musím pomôcť Miši s úlohou z nemčiny.
„Dobre, Izabelka, a nezabudni ju pozdraviť. Nech sa zastaví aj s Jakubom.“
„Odkážem,“ sľúbila som, objala som ho na rozlúčku, šla som pohladiť Erdžu a pristavila som sa aj pri Berjovi, ktorý zo mňa nespúšťal živé oči.
Keď som odišla z klubu, znepokojene som uvažovala, či náhodou pán Valajza nevie čítať myšlienky. V jeho pohľade niečo akoby naznačovalo, že vie, na čo myslím. Vie o celej tej histórii zo šestnásteho storočia. Ale odkiaľ by o tom mohol vedieť?
Spať sme chystali hneď po tom, ako sme s Mišou skončili takmer štvorhodinovú prácu na jej slohu, čo sme neustále prerušovali vyvolávaním chudáčikovi Marekovi, u ktorého sme hľadali radu a overovali si správnu gramatiku. Nakoniec sme všetci traja zlepili taký sloh, až bola Miša spokojná a profka Balková tiež nebude môcť protestovať.
Po sprche som dlho stála pred vlastnou posteľou a hypnotizovala ju pohľadom. Hádam prvýkrát v mojom ešte nie dlhom živote sa mi stalo niečo také, že som mala strach len tak si do nej ľahnúť a zavrieť oči. Takto ma pristihla Miša; nežne ma objala okolo pliec a ticho povedala: „Nepripúšťaj si, že poznáš nejaký palác a niekoľko v ňom žijúcich ľudí. Mysli na niečo iné,“ vyzvala ma.
„Ja viem… Len keby som… nebola zvedavá, vieš?“ priznala som sa.
„Sústreď sa na niečo iné a sny či zvedavosť si k sebe nepusti ani na desať metrov. Pre mňa za mňa premýšľaj o Jakubovi.“
Vyprskla som: „O Jakubovi?“
„Hej,“ prikývla s úmevom: „To ťa zamestná natoľko, že ti všetko ostatné vyfučí z hlavy.“
Smiala som sa. „Ešte aby sa dozvedel, že naňho myslím pri zaspávaní! Výraz jeho tváre by som chcela vidieť!“
„Ja mu to teda na nos vešať nebudem,“ povedala Miša a šla si ľahnúť do svojej postele. „A neboj sa, pokiaľ tvoje predstavy zostanú len v slušných medziach, tak je to v poriadku.“
Nakoniec som sa uložila aj ja a zababušila sa do svojho milovaného paplóna, ktorý by som si najradšej brala všade tam, kde musím prespať. Myslieť na Jakuba… to je mi teda nápad, uškŕňala som sa do vankúša.
Džínsový denník 2
Slovenský spisovateľ 2009
Áno, sympatická Paula Semoková je opäť na scéne – plná síl a elánu, ale najmä chuti zverovať sa so svojimi zážitkami a pocitmi novučičkému „džínsovému" denníku. Paula a jej starí kamaráti sú už v druhom ročníku, pomaly, ale isto dospievajú, hľadajú sa a zisťujú, čo vlastne od života chcú. Na tejto ceste ich čakajú nové tváre, nové zážitky i nové výzvy. Je len na Paule, či im podľahne alebo zostane sama sebou. Bude ďalej chodiť s Patrikom? Alebo dá šancu niekomu inému? Prečo jej Gabrieline karty nechcú prezradiť nič nové? A čo si má počať s prírastkami vo vlastnej rodine? Odpovede na tieto otázky i veľa ďalších prekvapení nájdete vo voľnom pokračovaní Džínsového denníka, ktorý sa tentoraz dostane aj do nepovolaných rúk…
Uryvok:
22. 2. 2005 – UTOROK
19.11
Mám ťa, mám ťa, mám ťa! Konečne ťa mám, denníček môj milovaný! Celý rok som musela byť bez teba… Ešteže dnes mám sladkých sedemnásť… Nie a nie nájsť nejaký zošitok, ktorý by sa mi páčil natoľko, aby som sa mu zdôverovala so svojimi zážitkami. Všetko, čo sa mi kedy dostalo do rúk, bolo také gýčovité, až mi slzili oči. Samé motorky, romantické západy slnka, milujúce sa páriky, mačence a štence s obrovskými nešťastnými očami alebo americké krajinky typu Grand Canyon… Ešte to by mi chýbalo, aby som podporovala amerikanizmus! Až mame sa podarilo zohnať mi zošitok s vysnívaným džínsovým obalom. Nech žijú narodeniny!
Áno, uplynul už rok, čo som si posledný raz písala do denníka, bol to ten pamätný Valentín, keď som sa dala dokopy s Patrikom. Počas roka som si sem-tam písala na zdrapy papiera, ktoré sa mi teraz povaľujú po celej izbe, usilujem sa ich utajiť pred zvedavými rodičmi a Belkovým sliedivým nosom. Takže si ich sem pekne povlepujem a môj krásny Džínsový denník opäť ožije. Len si najskôr musím kúpiť lepidlo, lebo to, ktoré skladujeme pánbohvie koľko rokov, je už také tvrdé, že takmer prerazilo dubový (!) stôl, keď som sa ho snažila rozbiť na drobky.
Narodeniny boli fajn, aj keď žiadna bomba oslava sa nekonala (tej sa údajne dočkám budúci rok, keď budem sláviť osemnástiny). Od rodičov som dostala zopár darčekov, ale naj naj bol tento denník, za ktorý som mamu oslintala od hlavy po päty (Libuši z toho prišlo zle a šla dáviť na záchod). Bol tu aj Patrik; venoval mi obrovského slonieho plyšáka v tričku so srdcom a vlastnoručne napísaným nápisom UKRADLA SI MI SRDCE. :))) Patrik. Bola som z toho tak namäkko, že som sa mu rozplakala na pleci.
Denisa mi darovala sexi nočnú košieľku (vraj nech sa má na čo Patrik pozerať, keď príde čas; tá sa nikdy nezmení!) a Gabriela bola opäť originálna: dala mi neopracovaný jadeit, zelený kameň lásky vo všetkých formách a rovinách, ktorý by mi mal poskytnúť láskyplné emócie, mier a harmóniu, čo budem čoskoro ozaj potrebovať.
„Paula! Poď dolu, máš návštevu!“
Ach, žeby ďalší gratulant?
20.01
„Tralá! Všetko najlepšie mojej starej kamoške!“ Prirútil sa ku mne Rišo a vlepil mi na líce mľaskavú pusu, až som celá červená zahanbene ustúpila do bezpečnej vzdialenosti.
„Tak ja som stará?!“ ohradila som sa. Veď Rišo je mladší iba o rok!
Ocko na nás pozeral so širokánskym úsmevom, chlapsky potľapkal Riša po pleci a zaviedol ho do obývačky, pričom zabudol, že mi Rišo ani nestihol dať darček. Tam ho pohostil malým pohárikom šampanského a mne zostalo len vyjavene zízať na túto prekvapujúcu scénku. Potom ma však mama postrčila za nimi a doslova ma posadila k Rišovi, ktorému, samozrejme, ponúkla veľký kus z mojej marcipánovej torty.
„No teda, ďakujem,“ zamrmlal Rišo rozpačito a bezmocne sa na mňa zahľadel.
„Tak nech vám to vydrží!“ pripil nám ocko a mama sa blažene usmievala.
Zmätene som vyjachtala: „Čo nech nám vydrží?“
Mama sa roznežnila: „Vaše priateľstvo, Paulínka.“
Vymenili sme si s Rišom pohľady, potom som schmatla jeho tanier s tortou a trielili sme do mojej izby.
„Čo to malo byť?“ vypytoval sa ma Rišo, zatiaľ čo sa načahoval za tanierom, ktorý som stále držala v rukách.
„Myslím, že už toho vypili viac, než je milé,“ skonštatovala som. Hrdo som mu pod nos strčila svoj denník: „Pozri, čo som dostala!“
„Á, tak zase budeš zanechávať pamätné stopy pre ďalšie generácie?“ zasmial sa.
„Jedine pre seba,“ pokrčila som plecami. „Čo si mi doniesol?“ nazerala som mu do vrecka na mikine, z ktorého vykukoval malý balíček.
Rišo, už plne zamestnaný jedením torty, mi ho hodil a ja som vybalila cédečko. Prižmúrila som oči a na jeho výzvu ho vložila do počítača, z ktorého ihneď zazneli moje najobľúbenejšie pesničky od všemožných interpretov.
„Ja ťa milujem!“ zjačala som a Rišo po mne, celkom klasicky, hodil vankúš: „Pozor, ja som zadaný!“
Vyplazila som naňho jazyk a ako zhypnotizovaná zízala na monitor, aj keď tam okrem prehrávača nebolo nič na pozeranie.
Božské narodeniny. Ak budú takéto aj o rok, mám sa na čo tešiť!
Zuzka odpovedá svojim fanúšikom:)
Mile moje babenky, ospravedlnujem sa, ze vam odpisujem az teraz, neviem, ci si to tu este vobec najdete – ale jedna vec je ista: vzdy ma velmi potesi, ked si precitam take odkazy, ake mi nechavate! Dakujem! 🙂
Lubka, som rada, ze ta akurat moje knihy tak zaujali, aby si zacala citat. Toto mi pise viac ludi, asi aj preto sa Dzinsovy dennik dostal uz na dvoch skolach do povinneho citania… no, pri tejto infoske nikdy neviem, ci sa mam smiat alebo plakat. :DD Povinnka som nikdy nemala rada, nech to uz bolo co bolo. 😀 Co uz, ucitelia v boji s nechutou citat nasadili najvyssi kaliber… 😀
Mozno ta potesim, koncom novembra by mala vyjst dalsia kniha – Ako z romanu. Na tejto stranke vyssie najdes aj anotaciu. Dennik to sice nie je, ale pevne verim, ze sa uchyti rovnako ako ostatne knizky. 🙂
Sima, to je super, ze si zacala pisat! Hlavne je to, ze ta to bavi… este stale? 🙂 Ja som tiez zacinala tak ako ty, pisala som o nasej triede. Vlastne ma k tomu dohnala moja najkamka, kedze sme obe boli blaznivo, platonicky zamilovane do chalanov o rocnik vyssie, tak sme sa dohodli, ze si k Vianociam napiseme pribehy, kde budeme vystupovat spolocne. Mna to chytilo, zacala som pisat aj len tak, sama pre seba, az som sa dopracovala k DD1, co bola prva kniha vychadzajuca cisto z reality; cize ziadne cary, magia, prenos v case a pod. 🙂 Mam taky pocit (je to uz pomaly 8 rokov, co som DD1 napisala, tak si nepamatam presne), ze ma k tomu inspirovalo to, ze moj najlepsi kamarat si vtedy nasiel priatelku a ja som bola zvyknuta, ze spolu travime kazdy den cele hodiny – a zrazu nic. Tak som si to kompenzovala knihou, v ktorej mala Paula kamarata Risa… v prvej verzii DD1 bol totiz zadany a Paulu ignoroval. 🙂 DD1 vsak bol tak zbytocne nafuknuty, ze pred vydanim to bolo potrebne radikalne skratit, pricom som prelievala krokodilie slzy, ale evidentne to knihe neublizilo. 😉
Takze asi tak. Drzim palce, aby ta pisanie nepustilo a aby sme raz o tebe poculi!
Kikusa, velmi ma potesilo, ked som si precitala, ze u teba dominuje Dievca z minulosti. Az tak, ze si z toho mala neprijemnosti s otcom. 😀 Dakujem. Dvojka, samozrejme, nebude, je to uzavrety pribeh. Boloo mi luto Jakuba, tak som uvazovala, ze stvorim nejaky dalsi pribeh, v ktorom bude hladat svoje stastie on, ale to by uz bolo pritaihnute za vlasy. :)) takze nie, DzM odpociva v pokoji. 😀 A co sa tyka Dennika 2… hadam si uz mamu presvedcila, alebo si si to aspon vypozicala v kniznici/od kamaratky… 🙂 Dakujem za mile slova! 🙂
Pavlina, wow. Diky za krasne riadky, hlavne za zaver, pri ktorom som sa len potesene usmievala. Hadam ta nesklamem ani dalsouu knizkou Ako z romanu. 🙂
Alex, a co by si mi nemohla podakovat…? 😀 Samozrejme, ze mozes! 😀 Som rada, ze sa ti scenky z Dennikov tak pacili, ze aj slzy vohnali do oci. To je moj ciel pri pisani… pracovat s emociami nielen postav, ale najma citatelov. Nepotrebujem, aby kniha niesla hlboku filozoficku myslienku, aby mala hodnotu, ci doslova ze autoritu knh takeho Hemingwaya, Exuperyho… ale na co nedam dopustit, je to, aby kniha v cloveku nieco vyvolala a nieco v nom zanechala. Takze minimalne u teba sa mi to podarilo. 🙂 Trojka zatial nebude. Uz dvojku som napisala na vyziadanie a vsetko som v nej ukoncila. Az pocitim potrebu vratit sa k postavam DD, spravim to. Ale nie je to slub, z DD nemala byt seria, ani to neplanujem. (Ale na druhej strane, neplanovala som ani to, ze budem mat na konte 4 knihy! 😀 (stvrta uz coskoro). Tie ukazky, co si citala (aebo pocula?), akoze z DD3, to pisala nejaka fanynka len tak pre seba. Vadilo mi to, kedze neuviedla ani moje meno, skratka si pribeh privlastnila, takze som zaintervenovala u spravcu webu a onen blog s DD3 uz neexistuje…
Katyperry a Allica, uz neviem, ako vam V S E T K Y M podakovat za take povzbudzujuce a potesujuce slova! Dufam len, ze rovnaky nazor budete mat aj na moju stvrtu knihu – skutocne som neskutocne zvedava na vase raekcie! 😀 (slovencina je zaujimavy jazyk, vsak? :D)
Zuzka Šulajová
