Marek Zákopčan
Plamene hriechu
Ikar 2013
Dobrodružno-romantický príbeh sleduje osudy troch žien, ktoré sa nečakane prelínajú.
Mladá šľachtičná Sofia sa už čoskoro má vydať za Adriana, s ktorým sa pozná od detstva, ale už roky sa nevideli. Ich sobáš však zatieni náhla smrť jeho otca, vojvodu z Lékavíc. Pátranie po tajomstvách minulosti privedie mladý pár na stopu Dračieho rádu. Skutočný nepriateľ však ostáva v úzadí, a ako sa ukáže, jeho odhalenie môže mať fatálne následky…
Lenorinu matku upálili ako čarodejnicu. Dievčinu vychoval záhadný starec s prezývkou Pútnik, bokom od ľudí, aby ju ochránil najmä pred zlomyseľným kňazom Lotharom. Čo sa však stane, keď sa Lenora dostane na hrad ako slúžka a vyjde na svetlo tajomstvo jej pôvodu? Zaplatí za cudzie hriechy vlastným životom?
Mariela Lékavická, Adrianova matka, si vydobyla rešpekt a úctu ako hradná pani. Po manželovej smrti sa snaží udržať rodinu pohromade, ale jej železná vôľa naráža na odpor detí, a navyše musí zamedziť odhaleniu temných tajomstiev. Keďže hrozí, že pravda vyjde na povrch, neštíti sa použiť žiadnu zbraň…
Priznám sa, rukopis som čítala ešte pred uvedením knihy na trh a musím povedať, že som bola unesená a zároveň som si povedala – KONEČNE niekto rozšíril ponuku historického románu z prostredia Slovenska, presnejšie Uhorských dejín.
S pôžitkom som čítala príbeh zasadený do obdobia panovania kráľa Žigmunda, šľachtického rodu Lékavických, tajných spolkoch a intrigách odohravajúcich sa na našom území a našich hradoch. Och, toto môžem!
Marek Zákopčan, ktorého už poznáme ako autora veľmi úspešných kníh – kriminálky Mesto tieňov I., II., či vtipnej novely Nevinní zmätkári, nám zreje ako víno 
Tentoraz sa pustil do historického románu a musím skonštatovať, že sa tejto témy zhostil bravúrne! Príbeh samotný, zápletka, napätie a dokonca romantika, prekvapivý záver, to všetko skĺbené do príbehu, ktorý len tak ľahko neodložíte a čo je podstatné, uverite mu každé slovo. Zvládnute charaktery postáv, historické súvislosti, dobové zvyky – no vyštudovaný historik sa predviedol v tomnajlepšom možnom svetle.
Prečítala som ho na posedenie dva razy, rovnako tak rukopis ako aj hotovú knihu a tlieskam!
Najvýraznejšia osobnosť v knihe je Mariela Lékavická, vdova a matka, ktorá vládne na panstve železnou rukou. Má svoje zásady, z ktorých neuhne ani o krok, prvoradý je pre ňu záujem rodu, udržanie tajomstiev, dojem, avšak kdesi pod povrchom je rovnako neistá ako každý človek, so všetkými chybami a nesplnenými túžbami, je matkou, ktorá chce pre svoje deti len to najlepšie. Syn Kristián s manželkou vyznel ako slaboch, ktorý sa bojí vzoprieť svojej matke, Adrián – voľnomyšlienkách a tak rochu rebel je pravým opakom svojho brata, roky zasnúbený so Sofiou, ktorá túži po láske, nielen po splnení dávnych rodinných záväzkov, a nakoniec dcéra Elena, ktorá taktiež prahne po naplnení svojich snov, tvoria na panstve rodinnú idylku, ktorú však naruší príchod Lenory – dcéry bosorky a čarodejnice, ktorú upálili na popud závistlivého kňaza.
Kto je vlastne dievča, ktoré sa dožaduje pozornosti panstva? Prečo má Mariela Lékavická odrazu strach a ako do toho všetkého zapadá tajomný muž, ktorý ohrozuje bezpečnosť dovtedy pokojného domova?
To všetko a ešte viac sa dozviete v tomto zaujímavom, prekvapujúcom príbehu, ktorý vás dostane a očarí ako aj mňa, pretože srší originalitou, ktorá nášmu trhu chýba.
Kto má rád historické romány si isto iste príde na svoje a za seba odkazujem autorovi – čakám na pokračovanie…
Úryvok:
Po vypití mlieka Sofia zvyčajne hneď zaspala, ale dnešné zážitky jej neschádzali z mysle a nedovoľovali poddať sa slastnému snívaniu. Zdola k nej doliehali zvuky zábavy, ktorá musela byť bujará, keď hluk prepúšťali i hrubé hradné múry. Nejaký čas sa prehadzovala, až napokon nevydržala a vstala. Na nočnú košeľu si natiahla župan a prešla k stolu, aby zapálila sviečku.
Chcela zájsť do Eleninej izby, ale keď poodchýlila dvere, začula len pokojné odfukovanie. Potichu zavrela a takmer sa vzdala svojho nočného potulovania, keď zbadala, že spopod jedných dverí na konci chodby preniká slabé svetlo. Podišla k nim a opatrne ich odchýlila.
Zatajila dych. V izbe bol jej budúci manžel, s ktorým sotva prehodila pol slova. Ani raz nemali možnosť pozhovárať sa osamote a teraz, keď ho zazrela, mala chuť zutekať. Už neboli deti, dospeli, a hoci by sa rada vrátila do čias huncútstiev, musela mať na zreteli spoločenské postavenie a spoločnú budúcnosť.
Adrian nebadane opustil hodovanie a vytratil sa do samoty. Omša za otca mu oživila spomienky a zatúžil po jeho prítomnosti. A kde by mu bol zosnulý bližšie než v jeho bývalej spálni? Jeho pozornosť priťahovala hlavne jedna vec – truhlica v kúte miestnosti. Vedľa nej stál vešiak, na ktorom visela Mikulášova stará drôtená košeľa, v rukávoch vystužená tyčou. Koža očernela od tuku a potu. Pri pozornejšom pohľade bolo vidieť, že niektoré z krúžkov sú trochu odlišné tvarom a odtieňom. To preto, lebo košeľu museli po bitkách opravovať a rozširovať, keď sa zo štíhleho mladíka stal rozložitý muž v najlepších rokoch.
Adrian si kľakol pred masívnu dubovú truhlicu, vystuženú širokými železnými pásmi. Vsunul kľúč do zámky a zdvihol veko. Vnútri sa nachádzal vojvodov život vojaka, rytiera a pána hrdého hradu. Adrian siahol po starej sekere, ktorú vraj obľuboval sám Karol IV. Navoskovaný balíček v kúte truhlice skrýval niekoľko loveckých nožov a anglickú dýku, jej rukoväť by potrebovala opraviť. Nasledovala ďalšia sekera, pár hrotov na oštepy a šípy, jeden palcát… Začul za sebou slabé zakašľanie.
„Sofia,“ vydýchol prekvapene. „Čo tu robíš?“
Mal rovnako peknú tvár, ako keď bol dieťa. Ostro rezané črty, rovný nos, plné pery. Očividne nebol zvyknutý nečinne posedávať, lebo mal bronzovú pleť a v kútikoch očí drobné vrásky, čo svedčilo o častom pobyte na čerstvom vzduchu. Nebol však dosť blízko na to, aby Sofia vedela rozpoznať, či mu v očiach ešte iskrí veselosť. Plavé vlasy mu splývali na plecia, tvár s hranatou bradou mal hladko oholenú a uprostred brady drobnú jamku. Väčšina mužov nosila briadku, ale napriek tomu Sofia usúdila, že z neho vyrástol celkom príťažlivý muž.
„Prepáč. Nemala som sem vojsť, a navyše o takomto čase.“
„To by si teda nemala.“
„Nemohla som spať…“
„… a tak si sa vydala na potulky.“
„Tak nejako,“ slabo sa usmiala. „Nepovedz to mame.“
Aj jemu úsmev rozžiaril tvár. „Sľubujem, ostane to medzi nami. Posaď sa,“ kývol na stoličku a sám si sadol na posteľ. Predtým však zavrel dvere, pre istotu.
„Dúfam, že som ťa nevyrušila pri niečom dôležitom.“
Šibol pohľadom na truhlicu. „Nie. Len sa mi zacnelo po otcovi. Niekedy sa ma zmocní smútok.“
„Ako pokračuje život na Dvore?“ zaujímalo ju. „Zdá sa, že sa vracia do starých koľají… Je mi ľúto, že tvoj otec umrel, mala som ho rada,“ sklopila pohľad.
„Si milá, ďakujem. Už je to lepšie, chce to čas. Otec bol v skvelej forme, navonok bolo všetko v poriadku, ale jeho srdce vypovedalo poslušnosť. Tým viac ma to všetko mrzí. Keďže som časť detstva strávil ako panoš v Poľsku, nebol som s ním až tak často, ako by som chcel. Mali sme toho pred sebou ešte veľa…“
Chápavo prikývla.
„Už si uvažovala nad termínom svadby?“ zvrtol znenazdania reč.
„Och… nie. Myslela som, že to závisí od dohody medzi našimi rodičmi.“
„Áno. A ak ma inštinkt neklame, matka využije, že sú obe rodiny pokope a vydoluje z toho, čo sa bude dať.“
„Myslíš, že sa bude chcieť poponáhľať? Pochybujem o tom. Predsa len, jej manžel umrel len nedávno…“
„Práve preto. Bude to vnímať ako príležitosť prinavrátiť Lékaviciam radosť. Svadba by zahnala smútok a obnovila pokoj a harmóniu. Najmä keď vojvodov potomok pojme za manželku takú krásavicu.“
Sofia sa zľahka začervenala.
„Nevideli sme sa dlhý čas. Som rád, že sa stále môžeme bez zábran porozprávať,“ povedal. „Náš zväzok bude mať silné základy. Som si istý, že budeme spolu dobre vychádzať.“
„Nič si neželám väčšmi. Ako sa ti páčilo v Poľsku?“
„Boli to pekné roky, služba u grófa mi dala veľmi veľa, otec mi nemohol nájsť lepšieho vychovávateľa. Raz ťa tam vezmem, aby si spoznala miesta, kde som dospel na muža, akým som dnes.“
„Elena mi o tebe často rozprávala,“ povedala Sofia a vzápätí sa zháčila. Nechcela, aby to vyznelo, že sa oňho priveľmi zaujímala, lebo pokiaľ to mohla posúdiť, on o ňu neprejavoval žiaden záujem. „Chýbal si jej,“ zahovárala.
„Dúfam, že nie iba jej,“ podotkol ticho.
Neodpovedala. Tvárila sa, že ju zaujal výjav na gobelíne.
„Ako si strávila celé tie roky?“
Bola vďačná, že preklenul rozpačité ticho. Prísť sem nebol práve najlepší nápad a uvažovala, ako odísť, aby to nevyzeralo ako útek. „Nijako zvláštne. Domáca výchova mi nedala veľa možností na hlbšie vzdelanie. Čo je?“ zapýrila sa, lebo zachytila jeho úškrn.
„Nikdy som nepochyboval, že sa zaradíš medzi ženy s vlastným pohľadom na svet.“
Sofia sa zamračila. „Vnímaš to ako nedostatok?“ Niektoré veci bolo lepšie vyjasniť si ešte predtým, než začnú obývať spoločnú domácnosť.
„Vôbec nie. Manželka grófa Kaliszského si vždy stála za svojím názorom a gróf bol natoľko múdry, že si ju zakaždým pozorne vypočul. Som presvedčený, že aj vďaka tomu je ich vzťah taký pevný a trvácny.“
„Takže nepatríš k mužom, ktorí vyhľadajú svoju ženu len vtedy, keď chcú zabezpečiť rod ďalším potomkom?“ uisťovala sa, hoci vedela, aký Adrian je. Počas minulých rokov však mohol nadobudnúť iné hodnoty.
„Vari ma tak zle poznáš, Sofia? Viem, do čoho idem, veď sa čoskoro staneš mojou ženou,“ povedal a chytil sa za ucho.
Tentoraz sa usmiala ona. „Odvtedy sa moja muška zlepšila.“
„Verím ti, pretože nemám chuť presviedčať sa o tom na vlastnej koži.“
„Myslela som si, že rytieri sú odvážnejší,“ podpichovala ho. „A nezľaknú sa ženskej hrozby.“
„Je fakt, že jednou zo svätých povinností je ochrana dám, ale to platí asi len v prípade, ak ich dotyčná neohrozuje na živote.“
„Zvykni si na to, manželstvo so mnou ti nijako neuľahčím.“
Adrian sa naoko zachmúril. „Vieš o tom, že za takéto vyhlásenie by ti iní muži ukázali, ako sa máš správať k svojmu manželovi a pánovi?“
„Viem. Práve preto som rada, že sa vydám za teba.“
„Nie som si istý, či to mám brať ako kompliment.“
„Ber to ako prísľub,“ zašepkala.
Chvíľu na ňu bez slova hľadel a potom prikývol. Prebrali ešte nepodstatné dvorné klebety. Keď Sofia zazívala, Adrian ju odviedol do izby. Pri lúčení vyslovil nádej, že teraz sa jej už podarí zaspať. Netušil, že ich rozhovor mal na ňu opačný účinok – premietala si ho v mysli stále dokola, až kým sa nadránom nepreniesol aj do jej snov…
Po vypití mlieka Sofia zvyčajne hneď zaspala, ale dnešné zážitky jej neschádzali z mysle a nedovoľovali poddať sa slastnému snívaniu. Zdola k nej doliehali zvuky zábavy, ktorá musela byť bujará, keď hluk prepúšťali i hrubé hradné múry. Nejaký čas sa prehadzovala, až napokon nevydržala a vstala. Na nočnú košeľu si natiahla župan a prešla k stolu, aby zapálila sviečku.
Chcela zájsť do Eleninej izby, ale keď poodchýlila dvere, začula len pokojné odfukovanie. Potichu zavrela a takmer sa vzdala svojho nočného potulovania, keď zbadala, že spopod jedných dverí na konci chodby preniká slabé svetlo. Podišla k nim a opatrne ich odchýlila.
Zatajila dych. V izbe bol jej budúci manžel, s ktorým sotva prehodila pol slova. Ani raz nemali možnosť pozhovárať sa osamote a teraz, keď ho zazrela, mala chuť zutekať. Už neboli deti, dospeli, a hoci by sa rada vrátila do čias huncútstiev, musela mať na zreteli spoločenské postavenie a spoločnú budúcnosť.
Adrian nebadane opustil hodovanie a vytratil sa do samoty. Omša za otca mu oživila spomienky a zatúžil po jeho prítomnosti. A kde by mu bol zosnulý bližšie než v jeho bývalej spálni? Jeho pozornosť priťahovala hlavne jedna vec – truhlica v kúte miestnosti. Vedľa nej stál vešiak, na ktorom visela Mikulášova stará drôtená košeľa, v rukávoch vystužená tyčou. Koža očernela od tuku a potu. Pri pozornejšom pohľade bolo vidieť, že niektoré z krúžkov sú trochu odlišné tvarom a odtieňom. To preto, lebo košeľu museli po bitkách opravovať a rozširovať, keď sa zo štíhleho mladíka stal rozložitý muž v najlepších rokoch.
Adrian si kľakol pred masívnu dubovú truhlicu, vystuženú širokými železnými pásmi. Vsunul kľúč do zámky a zdvihol veko. Vnútri sa nachádzal vojvodov život vojaka, rytiera a pána hrdého hradu. Adrian siahol po starej sekere, ktorú vraj obľuboval sám Karol IV. Navoskovaný balíček v kúte truhlice skrýval niekoľko loveckých nožov a anglickú dýku, jej rukoväť by potrebovala opraviť. Nasledovala ďalšia sekera, pár hrotov na oštepy a šípy, jeden palcát… Začul za sebou slabé zakašľanie.
„Sofia,“ vydýchol prekvapene. „Čo tu robíš?“
Mal rovnako peknú tvár, ako keď bol dieťa. Ostro rezané črty, rovný nos, plné pery. Očividne nebol zvyknutý nečinne posedávať, lebo mal bronzovú pleť a v kútikoch očí drobné vrásky, čo svedčilo o častom pobyte na čerstvom vzduchu. Nebol však dosť blízko na to, aby Sofia vedela rozpoznať, či mu v očiach ešte iskrí veselosť. Plavé vlasy mu splývali na plecia, tvár s hranatou bradou mal hladko oholenú a uprostred brady drobnú jamku. Väčšina mužov nosila briadku, ale napriek tomu Sofia usúdila, že z neho vyrástol celkom príťažlivý muž.
„Prepáč. Nemala som sem vojsť, a navyše o takomto čase.“
„To by si teda nemala.“
„Nemohla som spať…“
„… a tak si sa vydala na potulky.“
„Tak nejako,“ slabo sa usmiala. „Nepovedz to mame.“
Aj jemu úsmev rozžiaril tvár. „Sľubujem, ostane to medzi nami. Posaď sa,“ kývol na stoličku a sám si sadol na posteľ. Predtým však zavrel dvere, pre istotu.
„Dúfam, že som ťa nevyrušila pri niečom dôležitom.“
Šibol pohľadom na truhlicu. „Nie. Len sa mi zacnelo po otcovi. Niekedy sa ma zmocní smútok.“
„Ako pokračuje život na Dvore?“ zaujímalo ju. „Zdá sa, že sa vracia do starých koľají… Je mi ľúto, že tvoj otec umrel, mala som ho rada,“ sklopila pohľad.
„Si milá, ďakujem. Už je to lepšie, chce to čas. Otec bol v skvelej forme, navonok bolo všetko v poriadku, ale jeho srdce vypovedalo poslušnosť. Tým viac ma to všetko mrzí. Keďže som časť detstva strávil ako panoš v Poľsku, nebol som s ním až tak často, ako by som chcel. Mali sme toho pred sebou ešte veľa…“
Chápavo prikývla.
„Už si uvažovala nad termínom svadby?“ zvrtol znenazdania reč.
„Och… nie. Myslela som, že to závisí od dohody medzi našimi rodičmi.“
„Áno. A ak ma inštinkt neklame, matka využije, že sú obe rodiny pokope a vydoluje z toho, čo sa bude dať.“
„Myslíš, že sa bude chcieť poponáhľať? Pochybujem o tom. Predsa len, jej manžel umrel len nedávno…“
„Práve preto. Bude to vnímať ako príležitosť prinavrátiť Lékaviciam radosť. Svadba by zahnala smútok a obnovila pokoj a harmóniu. Najmä keď vojvodov potomok pojme za manželku takú krásavicu.“
Sofia sa zľahka začervenala.
„Nevideli sme sa dlhý čas. Som rád, že sa stále môžeme bez zábran porozprávať,“ povedal. „Náš zväzok bude mať silné základy. Som si istý, že budeme spolu dobre vychádzať.“
„Nič si neželám väčšmi. Ako sa ti páčilo v Poľsku?“
„Boli to pekné roky, služba u grófa mi dala veľmi veľa, otec mi nemohol nájsť lepšieho vychovávateľa. Raz ťa tam vezmem, aby si spoznala miesta, kde som dospel na muža, akým som dnes.“
„Elena mi o tebe často rozprávala,“ povedala Sofia a vzápätí sa zháčila. Nechcela, aby to vyznelo, že sa oňho priveľmi zaujímala, lebo pokiaľ to mohla posúdiť, on o ňu neprejavoval žiaden záujem. „Chýbal si jej,“ zahovárala.
„Dúfam, že nie iba jej,“ podotkol ticho.
Neodpovedala. Tvárila sa, že ju zaujal výjav na gobelíne.
„Ako si strávila celé tie roky?“
Bola vďačná, že preklenul rozpačité ticho. Prísť sem nebol práve najlepší nápad a uvažovala, ako odísť, aby to nevyzeralo ako útek. „Nijako zvláštne. Domáca výchova mi nedala veľa možností na hlbšie vzdelanie. Čo je?“ zapýrila sa, lebo zachytila jeho úškrn.
„Nikdy som nepochyboval, že sa zaradíš medzi ženy s vlastným pohľadom na svet.“
Sofia sa zamračila. „Vnímaš to ako nedostatok?“ Niektoré veci bolo lepšie vyjasniť si ešte predtým, než začnú obývať spoločnú domácnosť.
„Vôbec nie. Manželka grófa Kaliszského si vždy stála za svojím názorom a gróf bol natoľko múdry, že si ju zakaždým pozorne vypočul. Som presvedčený, že aj vďaka tomu je ich vzťah taký pevný a trvácny.“
„Takže nepatríš k mužom, ktorí vyhľadajú svoju ženu len vtedy, keď chcú zabezpečiť rod ďalším potomkom?“ uisťovala sa, hoci vedela, aký Adrian je. Počas minulých rokov však mohol nadobudnúť iné hodnoty.
„Vari ma tak zle poznáš, Sofia? Viem, do čoho idem, veď sa čoskoro staneš mojou ženou,“ povedal a chytil sa za ucho.
Tentoraz sa usmiala ona. „Odvtedy sa moja muška zlepšila.“
„Verím ti, pretože nemám chuť presviedčať sa o tom na vlastnej koži.“
„Myslela som si, že rytieri sú odvážnejší,“ podpichovala ho. „A nezľaknú sa ženskej hrozby.“
„Je fakt, že jednou zo svätých povinností je ochrana dám, ale to platí asi len v prípade, ak ich dotyčná neohrozuje na živote.“
„Zvykni si na to, manželstvo so mnou ti nijako neuľahčím.“
Adrian sa naoko zachmúril. „Vieš o tom, že za takéto vyhlásenie by ti iní muži ukázali, ako sa máš správať k svojmu manželovi a pánovi?“
„Viem. Práve preto som rada, že sa vydám za teba.“
„Nie som si istý, či to mám brať ako kompliment.“
„Ber to ako prísľub,“ zašepkala.
Chvíľu na ňu bez slova hľadel a potom prikývol. Prebrali ešte nepodstatné dvorné klebety. Keď Sofia zazívala, Adrian ju odviedol do izby. Pri lúčení vyslovil nádej, že teraz sa jej už podarí zaspať. Netušil, že ich rozhovor mal na ňu opačný účinok – premietala si ho v mysli stále dokola, až kým sa nadránom nepreniesol aj do jej snov…
